František Švantner: MALKA

Takto ju volali.

A ja, hoci sme boli už pred sobášom, nevedel som a ani dnes neviem, či to bolo len jej priemeno, alebo bola tak zapísaná v matrike. Slúžila u Michalčíka, ktorý mal obecnú krčmu na Beňuši, ale najradšej kupčil so statkom a v krčme nechával svoju ženu, a keď tá bola zaneprázdnená, nuž aj Malku. Tam som sa s ňou spoznal, lebo na beňušskom hornom salaši som ja dva roky valašil a v obecnej som sa neraz pristavil, ba niekedy aj noc prespal, keď som sa oneskoril v dedine a ťažilo sa mi nocou na salaš, lebo Michalčík bol na hornom aj salašníkom.

Nemôžem povedať, že by bola Malka Krásna. Ach, to nie. Videl som ja aj také dievčatá, čo by si neboli ku Malke ani stali, ale zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko, čo bojazlivo vyzerá spod lopúcha na človeka. Bola maličká a útla, mohol si ju poľahky ukryť v dlani, len veľkú záplavu ryšavých vlasov nosila na hlave. Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve len taká, drobná, vypŕchnutá, ušmochtaná. Čože ja viem, ako si to vysvetliť. Človek zavše sám sebe nerozumie. Zatúžil som po nej ani na zimovisku na salaši. Žiadalo sa mi stále byť pri nej, hoci naše stretnutia bývali chladné a hluché ako hora v noci, lebo ona bola nevravná, bála sa aj oči na mňa uprieť a ja som sa od rozčúlenia nevedel zasa spamätať. Len som hľadel a hltal jej vlasy, jej tvár i biele ruky a nohy. Oči sa mi pritom zapaľovali a mal som chuť hrýzť tvrdú skalu a piť vlastnú krv. A keď som bol ďaleko a moje oči boli slabé, aby ju dovideli, vymýšľal som o jej tvári, o jej bielych rúčkach a nôžkach pesničky.

Toho roku na Turíce som sa mienil oženiť. Bolo treba povedať Michalčíkovi, koľko gazdov má zakázať v sobotu po syr, a pri tej príležitosti chcel som sa dohovoriť aj s Malkou.

V krčme som zastihol len Michalčíčku. Bola celá ustrašená, lebo Michalčík, ktorý pred štyrmi dňami sa bol vybral na jarmok do Liptova, dosiaľ sa nevrátil, hoci mal prísť domov hneď na druhý deň. Snažil som sa ju potešiť, namietajúc, že však ho mohla zdržať nejaká súrna vec, ale ona len bedákala, vraj sa jej prisnilo čosi a pustil sa sám cez hory, majúc pri sebe tridsaťtisíc. Bolo mi jej ľúto, ale nezdržoval som sa. Vypil som pre dobré meno pol deci a vbehol do dvora za Malkou.

Dlho som ju nehľadal. Cúdila práve maštaľ. Keď ma zazrela, chcela odbehnúť do stavania, ale ja som na ňu zavolal.

Pristúpil som k nej sotva na krok, bola takto pred mojimi očami sama, maličká, drobná, mohol som sa na ňu dívať, koľko sa mi žiadalo, a keby sa mi bolo chcelo, mohol som sa len načiahnuť a bola by v mojich rukách. Ale mne pohľad stačil. Ani mi na um neprišlo dožadovať sa viacej. Ba aj toto sa mi videlo priveľa: ľakal som sa, že hreším, keď sa bez svedkov dívam zblízka na dievča, ktoré sa tomu ani nebráni, a cítil som plamene tohto hriechu na očiach aj na tvári. Ona ani jedinkým pohľadom nedávala najavo, že sa mieni spriečiť mojej vôli. Ohnivé vlasy svietili jej okolo detského vypučeného čielka.

„Malka,“ vravím a zadúšam sa horúcim dychom, tvár mi blčí a mätie ma aj okolnosť, že Malka kloní hlboko hlávku, akoby sa chcela celá stúliť k mojim nohám, akoby čakala, aby som ju podchytil a ukryl vo svojom náručí. „Malka, ty dobre vieš, že sa valach ťažko zaobíde bez ženy. Nuž ak nemáš proti tomu nič, mohli by sme sa zobrať,“ vravím.

„Len sa vyslov a ja pôjdem v pondelok do mesta po zlato. Svadbu urobíme v sobotu pred Turícami.“

Mal som toho na jazyku ešte viacej. Veď som bol naliaty miazgou vnuknutia ako prezretá hruška sladkou vodičkou. Duša sa mi riedila a búrila ako mlieko pod vemenom. Píšťala by mi hádam nebola stačila na vyjavenie tých podivných hlasov, čo zo mňa vtedy prýštili, ale odložil som si to na iný, príhodnejší čas, keď Malku nebude hnať robota. Vtedy som len čakal Malkino rozhodnutie.

Ale Malka sa k tomu nepriberala.

Pliecka sa jej sťahovali strmým dychom. Nemala viac od sedemnásť, nuž nemohla mať jasnú predstavu o mojich zámeroch. Naľakala sa ma azda. Hej, mohlo to len tak byť. Moje slová otvárali jej nový svet, do ktorého ona ešte nikdy nenazrela. Vyplašilo sa v nej dieťa. Malka naberá dych, čaká, akoby rozmýšľala, a potom pridusene šepoce: „Opýtam sa brata a zajtra ti poviem.“

Nepoznal som jej brata. Nikdy sa mi o ňom nezmienila, nazdával som sa, že je sirota, nuž toto odhalenie ma trochu síce premklo, ale nepokladal som ho za veľmi dôležité. „Neodkazuj,“ rečiem, „odbehnem zajtra predvečerom do Jám. Príď aj ty ta, budem ťa čakať.“

Prikývla a mne rástli krídla. Nemohol som sa viac zdržať na Michalčíkovie dvore, ohradenom zo všetkých strán studeným múrom. Nie veru. Potreboval som čistý vzduch, voľný rozhľad. Žiadalo sa mi vône mladej trávy. Prebehol som ešte ku druhému salašníkovi za povinnosťou a potom hajdy na salaš.

Oproti mne dolu bokom šmýkal sa chladný vietor. Išlo mu prudko, lebo svah bol príkry. Kedykoľvek letel popri mne, vplietol sa mi medzi nohy a zamumlal. Hádam sa zlostil, že mu stojím v ceste, ale keď sa presvedčil, že nemám v úmysle robiť mu napriek, dal sa stvárať pestvá ako nezbedný chalan. Preskakoval ma, alebo sa skryl do trávy, a keď som prechádzal okolo, zašuchoril, aby ma naľakal. Ja som sa nesrdil. Bol som rád, že mám takého veselého spoločníka, čo nemá nijakých starostí, čo sliedi po grúňoch slobodne ako zbojník, lebo aj po mne sa prelievala nepokojná krv. Bol by som sa najradšej pustil s ním opreteky. Cítil som sa ľahučký ako vtáča, čo sa kĺže belasým vzduchom v zlatej osuhli slnečných lúčov. Aj ja som tak lapal vzduch, ako lapá zaiste on, keď sa výšiny nad ním roztvárajú. Aj mne tak skackalo srdce, ako skacká jemu, ak spustí zraky na zem, ktorá sa pod jeho bruškom kolembá sem a tam. Badal som na blízku studienku slastí, nuž žíznil som, chcel som namočiť do jej mäkkej hladiny pery a uhasiť pálčivý smäd jej opojnou chuťou. „Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka,“ vravím do vetra. Nastavujem tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou, pomaly, šetrne, aby nepredráždil moje zmysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle, pritíska sa na nepokojné sluchy, akoby to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu šibalsky šepká: „Pozri, ako poľahky ti strhnem klobúk z hlavy.“ Nemám času, aby som mu huncútstvo prekazil. Klobúk sa kotúľa dolu brehom, preskakuje jamy, letí a vietor šuchorí za ním trávu.

Alebo mi vraví: „Zastaň a roztiahni ruky, oprobujeme svoje sily.“ Neviem mu odoprieť. On mi vyhŕňa košeľu, chytá ma za nahý pás, opiera sa na prsia, vyvracia hlavu, je strmý a prudký. Naozaj by ma prevalil, ak by som nevynaložil všetku silu. „Nepoddám sa,“ vravím ja.

On sa mi vsype do vlasov a ševelí ako malé vtáča: „Ľahni si do trávy a zatvor oči, privediem ti Malku.“

Zatápa ma vlhká teplota opojenia, nuž sa síce vysmievam jeho smelosti, ale poslúcham ho. Líham si naznak do trávy, zatváram oči a pozorne načúvam, aby ma zas nejako nepreviedol. Chvíľočku je ticho. Napravo odo mňa sa vystiera stebielko, ktoré som iste pritlačil rukou alebo plecom, a pri uchu sa mi mechrí akýsi chrobák. Potom sa povetrie rozvlní tajomným počatím, a hľa: voľakto sa ponáhľa odhora ku mne. Bosé nohy sa mu otierajú o trávu a pritláčajú malý mach. Voľakto sa pri mne pristavuje a díva sa na mňa zvláštnym, maličičkým, ale strašne prenikavým a ostrým zrakom. Nemám strpenia, chystám sa otvoriť aspoň trošilinku oči, ale slabučký hlások ma vystríha: „Neotváraj oči, chcem sa na teba podívať, lebo keď sa ty na mňa dívaš, nemôžem hľadieť. Tvoje oči ma pália.“

Nemohli ma natoľko klamať zmysly. Bola to ona, moja Malka, lebo som ju poznal po hlase a po vôni tela. Stála nado mnou ako anjelik. Akiste bola len v košieľke, nuž nočný chlad sa pravdepodobne prelieval po jej nahých ramienkach a plieckach, ktoré sa mohli belieť vo hviezdnom svetle ako lupene vodného kvietka. Možno sa trochu aj triasla zimou, keď jej vietor olapúval modrasté kolienka. Vravela: „Už dávno som sa chystala za tebou, aby som ťa videla vo spánku.“

Dusil som sa vlastným dychom, lebo prepĺňala ma rozkoš, akú som dovtedy nepoznal. Najblaženejšie som sa cítil obyčajne vtedy, keď som ležiaval na kosodrevine a hľadieval do oblohy. Kosodrevina vydychuje sýtu vôňu, ktorá človeka rozpaľuje ako plné dúšky silného vína, presakúva kožou, vniká do krvi a rozrieďuje ju. Krv sa búri a dupoce. V divom cvale zalieva celé telo, preniká ku každému koštialiku. Telo blčí túžbou a duša sa vypne vysoko do oblohy, kde sa maria lákavé blesky ďalekých svetov, ale to bola len kvapôčka z toho, čo som v ten večer prežíval. To bolo nebo a zem, alebo, povedzme, to bolo javorové drevo, z ktorého strieka sladká miazga, keď doň zatneš, a toto boli husle vyrobené z tohto javorového dreva, ktoré sa chystajú vyspievať pieseň o zakliatom dievčati.

Počúval som.

Hlas padal tíško ako manna. Usadzoval sa na mojej tvári. Niekedy sa odlepil, akoby ho vietor sfúkol: „Hľa, nemýlila som sa,“ šepkala, „si taký, ako som si ťa predstavovala. Máš vysoké čelo, a to skrášľuje chlapa, aj vlasy máš kučeravé. A také ja rada. Oj, veľmi rada! Či sa ich môžem dotknúť, môžem?“

Drobné prstíky zaplietli sa mi do vlasov. „Aj, aké máš mäkké, aké mäkušké, budem ti ich pričesávať, keď sa vezmeme. A či si ma to naozaj mieniš zobrať za ženu, naozaj?“

Zaparovalo sa mi telo od úzkosti. „Nuž dobre, pôjdem za teba, ale potom musíš dať pozor, lebo som ešte malá. Prsia sa mi len tejto jari začali vydúvať.“

Nevydržal som ďalej sliepňať ako vykotené mača. Rozpleštil som rýchlo oči. Cez tvár sa mi prevalil studený prúd vetra, posypal mi telo mrázikom, podo mnou šuchol sa do trávy a štrkajúc suchými stebielkami, letel dolu grúňom, vysmievajúc sa mojej dôverčivosti.

Hviezdy na oblohe čakali na môj pohľad, ale noc čušala. A po Malke ani šuchu. Vyskočil som na rovné nohy a ponáhľal som sa už bez zastavenia na salaš. Hlava mi však horela aj potom, keď som sa natiahol pod kolibou vedľa košiara.

Na salaši som našiel akéhosi Šajbana. Honelník mi potom povedal, že privandroval od hôľ bez košele hneď popoludní a že za celý čas sa s bačom o voľačom dohovárali. Sedel celý večer prihnutý nad vatru bez slova a zazeral na mňa ani zbojník. Bača mi síce nevravel nič, ale vo mne skrslo hneď podozrenie, že je to jeho priaznivec a že by ho chcel na beňušskom salaši zdržať a prisadiť k sebe, lebo pri jednačke na fašiangy sme sa my dvaja nedohodli celkom na oštiepkoch.

Hej, keby som ja bol hneď zbadal, o čo ide, ale nedalo sa, všetko ma v mojom presvedčení utvrdzovalo.

Na druhý deň ho poslal s ovcami a mňa vypravil drevo hotoviť. Inokedy by ma takéto zaobchádzanie bolo poriadne dožralo, ale vtedy som si len odpľul do dlane a pobral som sa svojou stranou. Myslel som na Malku, myslel som na jej obavy, ktoré voči mne ešte prechováva. Nechcel som porušiť sľub ktorý som si dal a ktorý vo mne oťažieval ani olovená pečať. Miernil som sa a krotil som svoju náruživosť a svoje sily, aby sa ma nebála, lebo podľa jej priznania moja nespútaná a divá sila, pripravená vždy vybúriť sa, ktorú do mňa vmetúvali hrbaté grúne, kade som preháňal svoje ovce, dokrútené svrčiny, čo sa niekedy diveli od vetriska, zúrivé búrky s bleskami, hromy a dažde, bola jedinou prekážkou, čo ju ešte odo mňa odďaľovala, čo jej zabraňovala vymotať sa zo snov, kade blúdila ani svätojánska muška. Musel som zmäknúť, zjemnieť, aby som si ju naklonil. Nuž hoci tu bola zádrapka, ktorá ma mohla vohnať s bačom alebo so Šajbanom do škriepky, nedal som sa strhnúť, radšej som hľadal spôsob, akým by sa celá tá vec dala urovnať aj za cenu ústupku. A našťastie som vtedy rýchlo takýto spôsob našiel. Na dolnom beňušskom salaši nemali druhého valacha, lebo pred týždňom im bol jeden narukoval. Umienil som si teda, ak sa bača predo mnou o veci len raz zmieni, prenechám miesto Šajbanovi a ja prejdem na dolný salaš.

S takýmto predsavzatím pustil som sa ráno do roboty a deň mi potom prešiel veľmi rýchlo. Obloha bola jasná a hladšia od zrkadla. Leskla sa svetlom, a keď ju slnko k obedu rozpálilo, hriala ani žeravá platňa. V tôňach medzi machom prudko vydychovali kvety. Ich sýte farby menili sa každú chvíľu v teplých a prevlhnutých výparoch surovej zeme. Zavše sa mi zdalo, že sa dohovárajú neznámou rečou, alebo že niekto medzi nimi chodí, nakláňa sa nad ne a otvára im púčky. Vtedy som sa vyrušil z roboty, lebo som si namýšľal, že by to mohla byť aj Malka.

Večer po pôdoji, keď slnko odkvaplo z oblohy za voľaktorý vrch, prehodil som si na plecia huňu, vopchal do rukáva píšťalu a ponáhľal som sa do Jám. Zbehol som od salaša prťou rovno na polianku, kde voľakedy vraj pálievali Beňušania uhlie pre bystriansku mašu. Tu som sa rozhodol vyčkať na Malku. Nemal som obavu, že ma nenájde. Poľanu v Jamách vykášal Michalčík, nuž Malka neraz zniesla batoh sena odtiaľto dolu úžľabinou do dediny a neraz za rána alebo večerom škrabala sa sem hore s košom po trávu kravám. Myslel som, že očistom aj vtedy tak príde.

Vyvalil som sa uprostred polianky do trávy. Pod košeľou metalo sa mi srdce ako vták so zviazanými nôžkami. Hoci malo jasný, oceľový hlas, bolo badať, že je vo svojom pravidelnom pohybe mýlené rozkošnou chvíľkou očakávania, ktorá ma držala v náručí. Bol som zas v zajatí presvedčivého sna, i keď som mal oči otvorené a hlavu prevetranú. Spôsobil to zaiste mesiac, čo sa nebom plavil ani kráľovská plachetnica, lebo jeho strieborný pohľad mal čarodejnú moc. Otváral ma ako puknutú makovicu babie leto. Nevládal som sa už ďalej pred ním pretvarovať. Musel som mu vyjadriť všetko, čo od istého času vtieklo do mňa zo škovránčieho spevu, čo sa vhrýzalo do mojich žíl z večernej zory, z mladých, tuhými šťavami naliatych borievok a zo seknutých koreňov strapatého korucha, čo spôsobilo dravý smäd môjho tela a ľakalo úzkosťou, keď ma nocami samota nadchádzala, čo mi privieralo mihalnice, rozčuchrávalo vlasy, rozkalovalo spečené ústa do túžobného rozchlipnutia, keď večerný vietor dovial k mojim nozdrám vôňu sladiča, presýtenú vlhkosťou machu alebo smolnatej miazgy pučiaceho jedličia, čo húdlo mesačnými nocami žalmy o mojich dvadsiatich rokoch. Nemohol som ďalej čakať, hoci Malky nebolo, musel som sa vyrozprávať, aby sa mi trochu srdce utíšilo a aby ma krv nepálila: „Neboj sa, Malka,“ čítam z duše, „ja ti neublížim. Tieto ruky, čo poľahky zodvihnú nad hlavu trojročného plemeniaka, čo zviechajú ťažkým osekancom ako prútikom, položia sa k tebe každý večer ako verní psi, budú ticho, ak sa ich budeš báť, budú ti vlásky prihládzať, ak ti to nebude proti vôli. Neboj sa o svoje malé prsia. Ja sa ich ani nepritknem. Ach, akože by som to len mohol urobiť. Budem len na ne dýchať, aby podrástli, aby sa za nimi tvoje srdiečko odhrialo. Hej. Uvidíš, že sa viac neopovážim. Doma budeš spávať v posteli, ktorú som lanskej zimy urobil z jaseňového dreva, povyrezával a vyfarbil červenou a zelenou farbou, a keď prídeš ku mne na salaš, posteliem ti voňavou tisinou, hlávku ti obložím rozkvitnutým jahodníkom a k nohám dám rebričie, aby ti nôžky ešte viac zbeleli a zmäkli.“ Malka nešla.

Obloha sa naklonila k mojej tvári a chcela mi privrieť mihalnice, ale ja som vybral z rukáva píšťalu a pustil som sa na nej preberať. Lístie sa zatriaslo v bučine a pieseň zo zapareného dreva vystriekla do postriebrenej noci ani krištáľový prúd vody. Najprv sa zatrepotala ani vtáča, vyplašené zo sna, a potom sa roztiekla pokojne dolu poľanou a spievala.

Večernica padla na Kňazovu skalu.

Noc sa rozpäla nad večnosť ako dlžizná odedza nad polia, do ktorej mladá mater mieni uložiť svoje dieťa, a moja pieseň motala sa nad touto nocou, prebúdzala vtáctvo, čo v konároch podriemavalo, vyplašila horu, rozzvučala vzduch a prilákala hlahol ďalekých svetov. Naraz všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy aj tráva. Naraz akoby čarodejný prútik šibol svet. Hora spievala chorál. Ticho a nábožne. Mladé bučky šepotali krásnu modlitbu. Kdesi v hlbokej tôni vyhrávala na fujare stará sosna. Bolo ju len slabučko počuť, lebo osiky prenikavo zvonili striebornými listami.

Och, bolože mi vtedy ľahko a dobre. Ani mi na um neprišlo hnevať sa na Malku, že nechodí. Verbože nie. Prepĺňala ma dôvera a tešil som sa z chvíľky, ktorá mi dávala trošku ochutnať z pohára šťastia. Nemyslel som na úskok a nedožadoval som sa väčších nárokov. Veď bolo toho aj tak dosť. Vzduch sa chvel a mne sa zdalo, že mám na lícach Malkin dych horúci a nepokojný, ktorý ma opíja, že ma omára blízkosť Malkinho tela, drobného a bielučkého ako svíbové drevo.

Sladká chuť mlieka sa mi penila v ústach. Dýchal som vôňu dozretých jahôd a mosadzou vybitá píšťalenka preľúbezne spievala, akoby sa v mede bola od týždňa močila. Nemusel som vymýšľať melódie. Veru nie, ani málo. Samy vyskakovali z dieročiek, samy sa schytávali a leteli za hviezdami.

Ej, bolože mi, bolo, ako mi už nikdy nebude. Nehľadel som na oblohu, nemeral som, akú cestu preputoval mesiac a v ktorú stranu sa obracajú hviezdy, lebo na čase mi už nezáležalo. Bol by som presedel v Jamách aj do rána, keby ma nebol vyrušil honelník.

Neviem, odkiaľ prikvitol. Bol zadychčaný a horúci ani uhlík a zaváňal mladým syrom. Vravel, že za mnou od večera sliedi. Potom vytiahol spoza pása dokrčený papierik a vravel, že mi to posiela Malka, lebo že on bol pred večerom u Michalčíkov.

Srdce mi poskočilo ani pošteklený kôň, rozháňalo krv a ja som vzbĺkol ako hrsť slamy. Hľa, Malka, malá Malka mi posiela lístoček, biely lístoček, ktorý azda vytrhla z modlitebnej knižôčky, čo dostala darom na birmovku od krstnej matere. Beriem od honelníka papierik a vystieram ho nepokojnými prstami. Čože mi tá drobná ručička píše, čo tá pehavá hlávočka navymýšľala, čože to môže byť? Šaliem nedočkavosťou, prizerajúc sa zblízka na papierik.

Chlapča hľadelo na mňa veličiznými očami, a keď som mu nemal čo povedať, vravelo: „Ja viem, kto ti prečíta Malkin lístok.“ „Kto?“ vyzvedám sa, lebo ma biely papierik neprestáva trápiť. „Šajban,“ vraví, „Šajban vie aj písať, aj čítať, lebo dnes popoludní som niesol Malke takýto istý papierik od neho.

Nepovedal som nič, ale celé telo mi podsypal studený srieň. Pobrali sme sa na salaš.

Potom som už nezaspal. Pod srdcom ma celú noc hrýzlo. A ráno len čo som mal ovce vyhnať na pašu, šiel som s Malkiným lístkom za Šajbanom. Musím pripomenúť, že od jeho príchodu som nebol s ním ani raz na slove. Vyhýbal som sa mu, aby nebolo zámienky na zvadu, lebo medzi nami nebolo výhľadu na priateľstvo. Vtedy sa obšmietal za kolibou a pohvizdoval akúsi vrchovskú, ale to len očistom. Istotne o voľačom tuho rozmýšľa.

Len čo som k nemu pristúpil, zmeral ma od hlavy po päty, akoby odhadoval moju zdatnosť. Prerastal ma aspoň o pol hlavy a aj v pleciach bol širší. Iste zjedol viacej mäsa ako ja, ale aj viac grúňov istotne zliezol. Tvár mal divne dokrútenú, azda vetriskami došľahanú alebo úpekom porozkalovanú ako kôra kosodreviny. Krk mu sputnávali hrubizné žily. Zo strakatých očú vytŕčal sa mu studený chlad a hrôza pretúlaných nocí. Keď sa na teba trochu strmšie zahľadel, mal si obavu, že ťa začítava alebo že rozmýšľa, medzi ktoré rebro ti vreže nôž pod srdce. Hej, veru, bol to nebezpečný chlap. Skôr som si to dobre ani neuvedomil, ale vtedy som ho mal dosť a nežiadal som si, aby ma stretol niekde na pustom mieste.

Keď mal v rukách Malkin lístok, preletel po ňom pohľadom, otrčil gamby a vravel: „Odkazuje ti, aby si zlato nekupoval, lebo sa ona ešte nemieni vydávať.“

Videl som dobre: oči sa mu vypučili škodoradosťou. Krv sa mi zastavila priam v srdci, a keď sa ľahostajne obracal ku mne chrbtom, mal som sto chutí zaťať sa zubami do jeho žilovatého krku, ale čože by mi to bolo pomohlo. Akúže náhradu by som si bol tým zadovážil za vyrabovanú dušu. Veru nijakú. Iba ak nové ťarchy hanby a mučivého bôľu by sa boli na mňa zavalili, lebo bol by ma zaiste pleštil na zem alebo odkopol okovanou bagančou ani prašivého psa a ja vo svojej bezmocnosti sotva by som bol vládal zaskučať, nuž, hoci sa ma chytala predtucha, že on je príčinou môjho nešťastia, zasekol som len zuby a pobral som sa za ovcami.

Takto sa, hľa, začínal tento deň, ktorý sa do môjho života vovalil ani ťažký balvan a ešte dodnes ma pritláča a mliaždi. Keby som bol prespal niekde pod svrčinou, mohol som si aspoň zachrániť česť, nemusel by som dnes mraštiť čelo a hľadieť viac do seba ako na božie slnko. Veru tak. Ale človek je len nájomníkom tohto sveta, nemôžeš si robiť podľa ľubovôle. Nad nami tróni Hospodin. On nadelí a ty ber a ďakuj za všetko, lebo reptanie sa nevypláca. Vliekol som sa potom za ovcami ani tôňa oblaku. Zavše som zastal, zakvačil bradu na palicu a hľadel prázdnym zrakom po dolinách a grúňoch a zas som ťahal ťažké nohy v tú stranu, v ktorú sa obrátili ovce. Bolo mi jedno, kde ma zavlečú. Nemal som zmyslu pre obdiv porozčesávaných vrchov, čo obtáčali obzor a čo sa ešte aj v tento pre mňa osudný deň maľovali slncom. Dúhové farby presvietených diaľok zliali sa mi do špinavej mláky, kde sa kúpala moja chmúrna tvár.

Hlavu som mal tupú a tvrdú ani hrčavý buk. Občas som z nej chcel aspoň na útechu niečo vyžmýkať, ale márne, nebol som schopný triezvo rozmýšľať a uvažovať. A keby ma bola hlava aj poslúchla, nebol by som našiel východiska zo svojho rozpoloženia, lebo taká dôvera ma zväzovala s Malkou, že som nemohol ani tušiť príčinu jej rozhodnutia. Nechával som teda všetko naverímboha, a podľa toho sa to aj skončilo.

Pred obedom pribehol za mnou honelník a vravel, aby som sa ponáhľal do Jám, že tam niekto na mňa čaká.

Keby som sa bol vtedy len trochu pozornejšie zahľadel do chlapcových očú, keby mi bolo prišlo na um spýtať sa, čo ho priviedlo k tomu, aby mi takú zvesť priniesol, bol by som svoje kroky rozpočítal a rozmeral, lebo by ma bol ožiaril aspoň jediný lúč pravdy, ale mňa zahlušil úder nečakanej noviny, náhla teplota oslepujúceho blesku vysušila a zahladila vo mne všetky studené stopy pochybností. Vychytil som sa ani jeleň. Pred očami medzi hustým ihličím smriečkov, ktoré mi bolo treba obchádzať, mihala sa mi Malkina tvár, biela ako pena na mladom mlieku, ako škvrny májového snehu na holiach. Vyčkávala na mňa, klopila oči a červenala sa. Mala mi voľačo prezradiť a bola netrpezlivá, že nejdem, že sa zdržujem obchádzaním smriečkov. A táto tvár mi skoro nedala vdýchnuť, rozrušovala ma a hnala ma, že mi žilky v kolenách pukali, že sa mi oči od prievanu zalievali slzami, že som necítil krvavé škrabance, ktoré mi maľovali po tvári suché konáre, že som prevaľoval sudy dolu prťou a nečítal som ostré skaly, ktoré mi drvili kosti.

Rozpútaná samopaš zo mňa šibala. Bol by som sa najradšej skrbáľal priam k Malke, ale skraja poľany som razom vytriezvel, akoby bol na mňa niekto vylial za džber studenej vody, lebo som začul mužský hlas.

Zatajil som dych a hľadím. Na dolnom kúte poľany stála Malka. Držala v ruke kus bieleho plátna, na ktorom bolo badať červené škvrny. Tvár sa jej blýskala na slnku ako črepinka skielka, zahodená v tráve, a vedľa nej stál Šajban.

Malka bola na ňom očami prilepená, akoby ju bol začítaval. Neveril som vlastným očiam. Krútila sa mi z toho hlava ako opitému a hľadel som na poľanu s otvorenými ústami ako sprosták. Nebol som schopný nijakého činu, hoci bola najlepšia príležitosť na riešenie účtu medzi mnou a tým zbojníkom, len som sa pritiahol za starý buk, aby ma nebolo vidno, a načúval.

Ako som už povedal, vietor najprv zaniesol k mojim ušiam mužský hlas. Bol to Šajban. Začul som ho ešte v behu, nuž porozumel som len toľko, že je reč o peniazoch a o Michalčíkovi. Potom som zreteľne počul Malku: „Môžu ťa tu dolapiť,“ vravela. „Neboj sa,“ pokračoval Šajban, „len mi oper košeľu a dones mi ju ešte večer sem, lebo túto, čo mám na sebe, mi požičal bača, aby som nechodil s holým bruchom. Hneď zajtra odtiaľto zmiznem. Bača mi už naradil, ako sa najskôr dostanem za more. Tebe pošlem odtiaľ pas aj peniaze na cestu.

No Malka mala aj potom oň obavu, lebo jej hlas bol neistý: „Michalčíčka šípi, včera bola pri žandároch,“ hovorila. „Nech, Michalčíka vyňuchajú len líšky, a vtedy už tu nebudeme.“

Viac som nerozumel. Oba hlasy stíchli, akoby ich bola vyrušila moja prítomnosť, a ja som sa viac ani nenamáhal počúvať a porozumieť. Nejavil som už o to ani najmenší záujem. Vedel som len toľko, že Malka je pre mňa stratená, že mi ju voľakto nemilosrdne a ukrutne vydrapúva zo srdca a ja nemám síl tomu zabrániť. Klesal som úboho na duchu aj na tele ako postihnutý zlou chorobou.

Ani by ma to tak bolestne nebolo zastihlo, keby bolo šlo len o obyčajnú ženu, s ktorou som mal žiť a plodiť deti, ale Malka nemala byť len mojou zákonitou ženou. Ja som po nej netúžil len tak, ako túžieva chlap po žene, keď sa mu krv pripáli jarným slnkom alebo rozihrá niekoľkými dúškami pálenky či koreneným jedlom. To nie. Takých hriešnych žiadostí som sa ja vtedy obával, lebo som si myslel, že sa v nich ukrýva pekelný plameň, ktorý človeka prepáli znakom večného zatratenia. Malka mi vypučala zo srdca ako neznámy kvet, ktorého semeno priniesli vetriská z vrchov, kde dozrievalo medzi sklenými lístočkami brusničiaka a napuchlo teplotou žeravého slnka. Sama nemala nijaké nároky, ale jej prítomnosť a jestvovanie zapúšťalo do môjho tela a duše mliečne žily, ktorými som prijímal každý deň živý mok. Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Ja som z nej dýchal i pil. Ona ma živila aj zohrievala. Bola mi sviatosťou, ktorá ma oblažovala a prepĺňala božími milosťami. Moje myšlienky i skutky boli preniknuté jej bytosťou. Dni prebúdzali ma jej úsmevom a noci uspávali ma jej pokojom.

S Malkou som sa musel lúčiť. Malka zmizla ako obláčik plachej hmly na sedlisku. Malka sa mi stratila.

Neviem, ako som sa dostal z tohto prekliateho miesta, kde mi vykrvácali všetky piesne, kde som stratil chuť k životu a našiel žiaľ, ktorý sa ma chystal sprevádzať ako verný pes truhlu svojho pána. Neviem, ak osom sa vyvliekol nad Jamy a ľahol pod svrčinu ani zdochýňajúci zver.

Ležal som dolu tvárou. Ústa som mal prilepené na studenú zem. V konároch ticho húdol vietor, a bol to jediný zvuk, ktorý sa opovážil priblížiť k mojim ušiam.

Nech ma boh stresce na mieste, ak som vtedy mal zlý úmysel. Ako vravím, nech ma boh stresce. Ale o chvíľu ma vyrušili blížiace sa kroky. Niesli sa z Jám. A tie ma prebrali. Uvedomil som si napochytre, že to môže byť len Šajban, a bol som hneď na nohách. Uvažovať som už nestačil, lebo kroky sa približovali veľmi rýchlo. Nuž konal som len tak na ruku.

Skočil som za najbližší smriečok. Nemal som ani vreckového noža naporúdzi, ale ani to ma neodradilo. Len čo sa priblížil na skok ku smriečku, vyrútil som sa naň.

Neočakával ma, nuž v prvej minútke sa mi ho podarilo ľahko zvaliť na zem, ale len čo si pripamätal, s kým má do činenia, objal ma železnými rukami a zmrvil mi tak kosti, že sa mi už smrť do očú začala titlať. Nastal zápas, pri ktorom som si uvedomoval, že som položil na kartu život. Telá sa nám splietli ani hady, keď kameň dujú. Jeho zaváňalo čerstvou divinou. Bolo tuhé a mastné od potu. Ruky sa mi po ňom kĺzali. Svaly na ňom sa napínali ani hrubé povrazy, zapustené smolou. Keď sa ku mne pritlačili, vrezávali sa mi do mäsa, pristavovali krv v žilách a škrtili dych. Bol som proti nim bezmocný. Mohol som ich kliešťami trhať, ani tak by neboli povolili. Mohol som ich na kolovrate naťahovať, aj tak by boli ožili. Moje údy sa z nich čím ďalej, tým ťažšie vypletali. Strácali vládu a pružnosť. Mľandraveli, akoby z nich bol krv vyžmýkal, a potom celkom ustali, odkväcli, znehybneli.

Bol som na konci.

Ležal som na zemi tichý a krotký ako bez života. Telo som mal dolámané, dokrútené, zmliagané, akoby ma krava vypľula z pysku. Mäso sa mi triaslo, koža špela a horúca krv mi zalievali sluchy, ale žlč neprestávala vo mne vrieť. Zadúšal som sa zlosťou. Schytávala ma strašná túžba po pomste. Hej, po pomste, ktorá by neskolila len Šajbana, ale aj Malku. Hej, aj Malku, lebo jej som kládol vtedy najväčšiu vinu za svoje poníženie.

„Len sa neprenáhliť, chlapče,“ vravím sebe, „len sa nezadychčať.“ Vtáčik ti nemôže ujsť. Chytíš ho do klietky, pobežíš k Malke a povieš: Malka, Malka, či ho poznáš, poznáš toho vtáka? Ponad hory lietal, očká na zboj metal. Poznáš ho? – Košieľky mu perieš, rúčky si preň derieš. Len pozri: Hlavičku už kloní, želiezkami zvoní. – Hej, Malka, Malka! Čože ti tak líčka obeleli, čože ti tak očká zosmutneli? Či ťa hlávka bolí, že šibeňa stojí v tom bystrickom poli? Hej! Malka, Malka! – Môžeš si ju potom vziať okolo pása. Neboj sa, nebude sa plašiť. Krotká bude ako jahniatko. Osušíš jej očká, pobozkáš líčka. Hľa, chlapče, hore hlavu, vytri si päsťou oči od pohanenia. Keď vyblysne slnko, oveje ti čielko. Len sa neprenáhliť.